Kto sme?
Stretávame sa v autobusoch, vo vlakoch a v škole. Či v škôlke, na základnej škole, alebo na vysokej škole. Obliekame sa do značkových vecí a tvárime sa dôležito v práci. Hádame sa s rodičmi, či máme 20 alebo 50. Ohovárame, ak ma niekto lepšie veci, krajšie auto, drahšie záclony, väčší dom alebo poslušnejšie deti. Tvárime sa ako toho človeka máme radi a pritom by sme mu najradšej povedali, že ho neznášame, lebo mu len závidíme. Chceme, to čo nemáme, ale čo robíme preto, aby sme to dosiahli? Nič. A ak ten človek urobí chybu, je ostro sledovaný a ohováraný, či už priateľmi, alebo aj ľuďmi, ktorých nepozná. Vieme aj to s kým ten človek je, alebo nie je. Vieme všetko a o všetkých, hlavne na slovenských dedinách. Šliapeme po živote ľudí, žijeme životy iných. Prečo, sa nespýtame sami seba ,kto vlastne sme? Každý jeden z nás je výnimočný. Chceme auto za 65 000 tak aj preto niečo urobme. Neseďme a neplačme nad tým, že nám život prekĺzáva pomedzi prsty .Spýtajme sa, či nás robí šťastnými nenávisť a závisť voči iným, lebo tu nenávisť prechovávame len k nám samým. Nie sme sudca a ani Boh, prečo máme my súdiť, aj tak s múdrym človekom nepohne žiadna klebeta. Lebo vie ,že aj keby bol dokonalý, zvyšok sveta si niečo nájde. Milota nie je veda. Nemusíme sa chrániť nenávisťou. Nenávidí ten, kto nevie kto je a ten ktorý má na to čas. Prepáčte, ja na klebety ľudí, ktorý ma nepoznajú nemám čas, ani mi na tom nezáleží. Záleží mi na názore ľudí, ale nie na klebete z druhej ruky.
Komentáre